Steve Jobs – článok z 1985
Minule som narazil na tento dokument. Tak veľmi ma zaujal, že som sa ho rozhodol skopírovať na svoj blog, aby som sa k nemu vedel vždy vrátiť. Páči sa mi na ňom nielen to, ako tento vizionár rozmýšľal v čase bez PC myší a internetu ale aj názory vtedajších ľudí (ktoré sú prezentované v otázkach). Hovorím to ťažko a nerád ale vďaka Playboyu za tento článok, je inšpirujúci (a vďaka človeku, ktorý mi ho poslal) :D

Rozhovor so zakladateľom firmy Apple, ako ho v roku 1985 uverejnil americký Playboy

>> There is one more thing… <<

…na túto typickú vetu Steva Jobsa počas prezentácií spoločnosti Apple s napätím čakali fanúšikovia, odborníci i konkurenti. Ohlasovala prekvapenia a nečakané novinky. Prehrávač iPod. Telefón iPhone. Tablet iPad. Viac už nezaznie. Spoluzakladateľ americkej technologickej spoločnosti Apple Steve Jobs zomrel v stredu 5. októbra 2011, pokojne a obklopený rodinou, vo veku 56 rokov. Stalo sa tak šesť týždňov po tom, ako zo zdravotných dôvodov odstúpil z pozície výkonného riaditeľa spoločnosti, ktorú v roku 1976 založil. Odišiel jeden z ľudí, ktorí po desaťročia výraznou mierou ovplyvňovali celý svet.

Život Steva Jobsa bol zhmotnením amerického sna. Adoptované dieťa, odvrhnuté vlastnými rodičmi, počítačový nadšenec, sympatizant hippies a orientálnych filozofií ako dvadsaťročný spolu so Stevom Wozniakom založil 1. apríla 1976 spoločnosť Apple, ktorá vôbec nebola aprílový vtip, ale čoskoro sa stala jedným z najvýznamnejších výrobcov osobných počítačov a dnes patrí k najúspešnejším firmám na svete vôbec.Steve Jobs

Počítač nebol preňho len technické zariadenie pre nadšencov a špecialistov, ale predmet každodennej potreby pre všetkých, slúžiaci na prácu, štúdium, komunikáciu i zábavu. Počítače Apple, prehrávače iPod, dotykové telefóny iPhone a tablety iPad vychádzali po stránke hardvéru, softvéru i ergonómie v ústrety obyčajným ľuďom. A prostí používatelia ich preto uprednostňujú pred inými značkami, takže Jobsova firma masovo presadila nielen vreckové prehrávače hudby a videa, ale aj dotykové smart-fóny a tablety. Apple pod Jobsovým vedením okolo nich vybudoval celý funkčný a zábavný ekosystém doplnkov, služieb – a obchodov. Jobs tak výraznou mierou prispel k zmene postavenia spotrebnej elektroniky, ale aj konzumácie obsahu, ktorý spotrebná elektronika ponúka. Spoločnosť Apple je vďaka tomu dnes okrem iného aj jedným z najvýznamnejších obchodníkov s hudbou, softvérom, videom a literatúrou. Netradičný marketing Apple je síce častým zdrojom kontroverzií i antipatií, bez pochýb je však mimoriadne úspešný.

Menej známy je fakt, že Steve Jobs bol od roku 1986 majiteľ digitálnych laboratórií, z ktorých aj jeho zásluhou vznikli dnešné štúdiá Pixar, ako výkonný producent pôsobil pri vzniku prvého celovečerného digitálne animovaného filmu Toy Story – Boj hračiek (1995), od roku 2006 bol aj najväčším podielnikom a členom rady riaditeľov spoločnosti The Walt Disney Company.

Od roku 2004 Steve Jobs bojoval s vzácnou formu rakoviny pankreasu. V roku 2009 si kvôli zdravotným problémom vzal dlhodobé voľno a ešte v tom istom roku podstúpil transplantáciu pečene. Na začiatku roka 2011 odovzdal právomoci svojmu zástupcovi a 24. augusta sa vzdal vedenia podniku. Na jeho miesto nastúpil Tim Cook, ktorý ho už predtým zastupoval.

Vo februári roku 1985 uverejnil Playboy rozsiahle interview Davida Sheffa so Stevom Jobsom, ktorý v tom čase ešte nedovŕšil ani 30 rokov a bol na vrchole rozletu. Prirodzene, netušil, že v máji toho istého roka dôjde v jeho spoločnosti k palácovej revolúcii, ktorá ho bude stáť miesto. Nemohol vedieť, že svoju firmu Apple opustí a vráti sa až o jedenásť rokov, zato vo veľkolepom štýle. Garážová firma, ktorá za prvý rok jestvovania zarobila 200 tisíc dolárov, mala v roku 1984 obrat 1,4 miliardy. V tom istom roku Forbes odhadol Jobsov majetok na 450 miliónov dolárov. Jobs bol v tom čase najmladší americký milionár a jeden zo siedmich v prvej stovke, ktorí nadobudli bohatstvo vlastnou prácou.

„Toto interview bolo jedným z mála, na ktoré som sa dostavil oblečený nevhodne dobre,“ spomína David Sheff. „Vedel som o tom, že v Apple vláde neformálnosť, ale predsa len som šiel na stretnutie s jedným z najbohatších Američanov. Jobs prišiel v džínsoch, flanelovej košeli a teniskách. Zamestnanci mali k dispozícii videohry, stolný tenis, z reproduktorov zneli Rolling Stones a chladničky ponúkali čerstvú mrkvu, jablká a ovocné šťavy,“ spomína Sheff.Steve Jobs

PLAYBOY: Máme za sebou rok 1984 a počítače neprevzali vládu nad svetom. Ak niekoho možno chváliť a zároveň aj obviňovať zo šírenia počítačov a ich vplyvu, ste to vy, 29-ročný otec počítačovej revolúcie. Napokon, najlepším dôkazom je váš majetok takmer vo výške pol miliardy dolárov.
JOBS: Vlastne to bolo viac, ale pokles hodnoty akcií ma minulý rok obral o štvrť miliardy. (Smiech.)

PLAYBOY: A vy sa na tom dokážete smiať?
JOBS: Nedám si tým zničiť život. A to ma rozosmieva. Samozrejme, že mojou prvou reakciou nebol smiech. Lenže sotva je to tá najdôležitejšia vec, ktorá ma postretla za posledných desať rokov. Cítim sa veľmi starý, keď prednášam na univerzite a prídem na to, že študenti si ma ctia predovšetkým preto, lebo som milionár. Študoval som hneď po 60. rokoch, ešte pred touto vlnou vypočítavej pragmatickosti. Dnešní študenti zďaleka nevyznávajú toľko ideálov, ako my. Nedovolia otázkam filozofie, aby ich vyrušovali pri štúdiu ekonomiky a manažmentu. Nás poháňali ideály šesťdesiatych rokov – a keď sa prizriem mojim rovesníkom, dodávajú nám sily dodnes.

PLAYBOY: Je zaujímavé, že počítačový biznis urobil milionárov z…
JOBS: …z mladých bláznov, ja viem.

PLAYBOY: Povedzme, že z mladých nadšencov, ako ste vy a Steve Wozniak, ktorí pred desiatimi rokmi začínali v garáži. Ako vnímate revolúciu, ktorú ste rozpútali?
JOBS: To, čo žijeme, je pokračovanie petrochemickej revolúcie, ktorá sa začala pred storočím. Petrochemická revolúcia nám dala energiu. Vtedy to bola mechanická energia a zmenila zloženie celej spoločnosti. Aj naša informačná revolúcia sa zakladá na energii, ale je to energia iného druhu – intelektuálna energia. Dnes naše počítače ako Macintosh potrebujú menej energie ako stowattová žiarovka a každý deň uľahčujú a urýchľujú našu prácu o celé hodiny. Čo dokážu o desať, dvadsať alebo o päťdesiat rokov? Informačná revolúcia je trpaslík, stojaci na pleciach obra petrochemickej revolúcie. Sme na samej špici.

PLAYBOY: Veríte, že počítače postupne menia celý náš život, aj súkromný, ale ako o tom chcete presvedčiť skeptikov?
JOBS: Počítač je najúžasnejší stroj, aký kedy vznikol. Nahradí písací stroj, komunikačné centrum, vedecký kalkulátor, kalendár, plánovač, umelecký nástroj… všetko v jednom. Potrebuje na to len správny súbor inštrukcií, teda softvér. Neexistuje žiadne iné zariadenie, ktoré by malo silu a schopnosti počítača. Dnes ani netušíme, kam až to celé môže zájsť. V súčasnosti počítače robia náš život ľahším. Za zlomok sekundy dokážu to, čo by nám trvalo hodiny. Zlepšujú kvalitu života, lebo za nás vykonávajú namáhavú prácu a rozširujú naše schopnosti. A ako bude vývoj pokračovať, budú pre nás toho robiť stále viac a viac.

PLAYBOY: To sú však argumenty pre používanie počítačov v práci alebo na školách. Čo však počítače doma?
JOBS: Áno, zatiaľ je hlavným dôvodom na zaobstaranie si počítača domov to, že chcete aj doma pracovať alebo študovať. Ďalším dôvodom je, že chcete nadobudnúť počítačovú gramotnosť. Lenže to všetko sa zmení. Počítače budú mať zásadný význam pre väčšinu domácností.

PLAYBOY: Čo sa zmení?
JOBS: Rozhodujúcim motívom pre nákup počítača do domácnosti bude počítačová sieť. Dnes stojíme iba na začiatku toho, čo bude pre väčšinu ľudí zásadným prelomom – porovnateľným s rozšírením telefónu.

PLAYBOY: Takže vy dnes chcete, aby si ľudia kupovali domov počítače za 3 000 dolárov len pre vieru v budúcnosť?
JOBS: Onedlho to nebude viera v budúcnosť. Keď sa pred sto rokmi ľudia pýtali Alexandra Grahama Bella, na čo všetko bude dobrý telefón, nemohol im povedať, ako telefón zmení svet. Netušil, že ľudia budú telefón používať na komunikáciu, na získavanie informácií, objednávanie lístkov do kina, na nákupy či na rozhovory s príbuznými na druhom konci sveta. Prvý telegraf začal pracovať v roku 1844 a bol to úžasný prelom v komunikácii. Mohli ste poslať správu z new Yorku do San Francisca a adresát ju dostal ešte v ten istý deň. Mnohí vtedy snívali, že telegraf bude v každej americkej domácnosti. Lenže to nefungovalo, lebo väčšina ľudí by sa nedokázala naučiť obsluhovať telegrafný aparát. Našťastie, v roku 1870 prišiel Bell so svojím telefónom. V podstate robil to isté ako telegraf, ale ľudia ho vedeli používať. Mohli komunikovať svojimi vlastnými slovami, alebo ak chceli, aj spevom.

PLAYBOY: Spevom? A to znamená čo?
JOBS: Telefón na rozdiel od telegrafu prenášal nielen obsah, ale aj formu, intonáciu, emócie – čo je pre správne pochopenie obsahu veľmi podstatné. Dnes sme v podobnej situácii: náš počítač Macintosh je niečo ako telefón vo svete informačných technológií. A ako do telefónu môžete spievať, Macintosh vám umožňuje popri jednoduchom ovládaní aj používať rôzne typy písma, rôzne štýly alebo dokonca aj kresby.

Steve Jobs

PLAYBOY: Kritici vyčítajú Macintoshu, že ovládanie vašou novinkou zvanou „myš“ je v porovnaní s textovými príkazmi neefektívne, že počítač má len čiernobielu obrazovku a je vlastne predražený.
JOBS: Robili sme veľa výskumov a testov, takže vieme, že práca s tzv. „myšou“ je rýchlejšia, pohodlnejšia a jednoduchšia, teda efektívnejšia. Jedného dňa možno dokážeme ponúknuť aj farebné obrazovky za prijateľné ceny. A čo sa týka predraženosti – len čo budeme môcť znížiť ceny, spravíme tak.

PLAYBOY: A čo ďalej?
JOBS: Vývoj bude prinášať čoraz menšie, ľahšie, prenosné počítače, spájať ich do sietí, počítače budú spolupracovať s laserovými tlačiarňami, budú mať lepšie komunikačné možnosti… a raz možno telefón splynie s počítačom.

PLAYBOY: Súhlasíte s tým, že len blázniví ľudia môžu robiť bláznivé veci?
JOBS: Verím, že šialene dobrý produkt je výsledkom tvorivého procesu, schopnosti učiť sa a prijímať nové veci, nápady a zbavovať sa starých. Máte však do istej miery pravdu, ľudia, ktorí skonštruovali Macintosh, sú tak trochu na hrane.

PLAYBOY: Aký rozdiel je medzi ľuďmi, ktorí majú šialene dobré nápady a tými, ktorí šialene dobré nápady realizujú?
JOBS: Keď sme robili na Macintoshi, mysleli sme aj na to, že bude úspešný a kúpia si ho milióny ľudí, nekonštruovali sme ho však pre iných, ale pre seba. Nerobili sme nejaké marketingové prieskumy, chceli sme len zostrojiť to najlepšie, čo sme dokázali. Ak ste stolár a chcete spraviť krásnu komodu, nepoužijete na jej zadnú stenu preglejku. Hoci viete, že bude stáť pri stene a nikto ju neuvidí. Skrátka preto, lebo VY by ste vedeli, že tam tá preglejka je. Preto použijete krásnu masívnu dosku. Pre váš pokojný spánok, pre krásu a kvalitu. Rozdiel je v motivácii. Ľudia, ktorá pracovali na Macintoshi, nechceli v prvom rade zarobiť balík peňazí, ale zostrojiť ten najlepší počítač.

PLAYBOY: No ak ste takýto druh firmy, prečo potom plánujete dvadsaťnásobný rast? Prečo ste nezostali relatívne malou spoločnosťou?
JOBS: Veci sa majú tak, že ak chceme aj naďalej zostať na špici, potrebujeme veľa peňazí. A tie nám zabezpečí len rast. Ľudia u nás pracujú aj 18 hodín denne. Nechcú čakať celé roky, kým od niekoho dostanú príležitosť bez rizika. Sme na začiatku čohosi veľkého a môžeme ovplyvňovať, formovať budúcnosť. To je dnes zriedkavé. Ani vy ani ja nenosíme oblečenie, ktoré by sme si ušili sami z vlastnej látky, nevaríme si ani nedorábame potraviny, dokonca aj hovoríme rečou, ktorú vyvinul niekto iný. Len zriedkavo dostaneme možnosť priniesť niečo úplne nové. A ja som presvedčený, že my ju teraz máme. Netušíme, kam to celé povedie. Vieme len, že je to niečo oveľa väčšie, ako ktokoľvek z nás.

PLAYBOY: Ovplyvnili vaši rodičia nejako váš vzťah k počítačom?
JOBS: Podporovali ho. Môj otec bol strojník a čo sa týka jeho zručnosti, bol to génius. Dokázal opraviť čokoľvek, vedel všetko rozobrať a zasa to dať dohromady. Keď som sa začal zaujímať o elektroniku, pomáhal mi. Mal som päť rokov, keď mu ponúkli prácu v Palo Alto a tak som sa dostal do Silicon Valley.Steve Jobs

PLAYBOY: Lenže nebol to váš biologický otec, ale adoptívny. Aký vplyv to na vás malo?
JOBS: To sa si nikdy nedozviem.

PLAYBOY: Pokúšali ste sa skontaktovať s vašimi skutočnými rodičmi?
JOBS: Myslím si, že je to prirodzená zvedavosť, keď sa adoptované deti pokúšajú spoznať svojich skutočných rodičov. Lenže podstatné sú výchova, hodnoty a formovanie pohľadu na svet počas dospievania. No tá zvedavosť je úplne normálna.

PLAYBOY: Skončilo sa vaše hľadanie biologických rodičov úspešne?
JOBS: To je jedna z vecí, o ktorých sa mi skutočne nechce rozprávať.

PLAYBOY: Vyrastali ste v Silicon Valley. Aké bolo vaše detstvo?
JOBS: Bývali sme na predmestí, ktoré sa nelíšilo od akéhokoľvek iného amerického predmestia. V susedstve bolo veľa detí. Mama ma naučila čítať ešte skôr, ako som začal chodiť do školy, a tak som sa v škole dosť nudil a asi som aj dosť otravoval. Ako tretiaci sme v podstate zničili učiteľku tým, že sme do školy nosili hady a búchali delobuchmi. Vo štvrtej triede sa všetko zmenilo vďaka učiteľke Imogene Hill. Prebudila vo mne nadšenie z poznávania a za rok som sa naučil viac, ako za celý čas dovtedy.

PLAYBOY: A čo vplyv samotného Silicon Valley?
JOBS: Leží medzi dvomi veľkými univerzitami – Berkleyskou a Stanfordskou. Študujú tam tí najtalentovanejší ľudia. Prídu, vyštudujú, zamilujú si to a zostanú tam. Takže je tam neustály prísun skvelých pracovných síl. Dvaja absolventi Stanfordu – Bill Hewlett a Dave Packard tam pred 2. svetovou vojnou založili spoločnosť Hewlett – Packard. Roku 1948 v  laboratóriách spoločnosti Bell vyvinuli prvý tranzistor. Jeden z jeho tvorcov, William Shockley, sa rozhodol vrátiť domov do Palo Alto a začal tam podnikať. Zamestnával najlepších fyzikov a chemikov. Postupne vznikali desiatky nových spoločností a premieňali Silicon Valley na to, čím je dnes.

PLAYBOY: Ako ste sa dostali k počítačom?
JOBS: Jeden zo susedov, volal sa Larry Lang, bol inžinierom u Hewlett-Packard. Trávil som s ním veľa času, mnohému ma naučil. Aj prvý počítač, ktorý som v živote videl, bol vo firme Hewlett-Packard. Asi zo desať nás tam chodilo každý utorok večer na prednášky a smeli sme sa hrať s počítačom. Mohol som mať asi dvanásť rokov. Pamätám sa na ten večer. Predstavili nám svoj nový stolový počítač a nechali nás hrať sa s ním. Bola to láska na prvý pohľad.Steve Jobs

PLAYBOY: Čím vás zaujal? Mali ste predstavu o jeho možnostiach?
JOBS: Nebolo to nič také. Len sa mi zdal úžasný. Chcel som sa s ním hrať.

PLAYBOY: Ako sa stalo, že ste nastúpili do zamestnania u Hewlett-Packard?
JOBS: Keď som mal dvanásť alebo trinásť rokov, čosi som montoval a potreboval som nejaké súčiastky. Tak som zobral telefón a zavolal priamo Billovi Hewlettovi – číslo naňho bolo v miestnom telefónnom zozname. Zodvihol osobne a bol veľmi príjemný. Rozprával sa so mnou hádam dvadsať minút. Vôbec ma nepoznal, ale prv ako sme dohovorili, ponúkol mi, či by som u nich cez prázdniny nechcel brigádovať na montáži frekvenčných meračov. No – montáž, to je asi silné slovo. Skrátka som tam čosi skrutkoval, ale na tom nezáleží – bol som v siedmom nebi. Pamätám sa na prvý deň v práci. Celý nadšený som sa vyznal majstrovi, ktorý na nás dozeral, že elektronika je to, čo mám zo všetkého na svete najradšej. Opýtal som sa ho, čo má najradšej on a on odpovedal: „Sex“. (Smiech.) Áno, to leto som sa naozaj naučil veľa.

PLAYBOY: Kedy ste sa zoznámili so Stevom Wozniakom?
JOBS: Woza som stretol niekedy v tom čase u kamaráta v garáži. Mohol mať okolo osemnásť. Bol to prvý človek, čo vedel o elektronike viac ako ja, ktorého som poznal osobne. Stali sme sa priateľmi, lebo obaja sme sa zaujímali o počítače a mali sme podobný zmysel pre humor.

PLAYBOY: Ako sa prejavoval?
JOBS: Normálne. Spravili sme napríklad obrovskú zástavu, na ktorej bola ruka so vztýčeným prostredníkom a plánovali sme ju rozvinúť počas maturitných osláv. Wozniak vyrobil a priniesol do školskej jedálne čosi, čo vyzeralo a aj znelo celkom ako bomba. A vyrábali sme zariadenia, zvané blue-box.

PLAYBOY: To boli tie ilegálne vecičky, ktoré umožňovali medzimestské telefonáty zdarma?
JOBS: Presne tak. Slávu získala historka, ako Wozniak prostredníctvom blue-boxu zatelefonoval do Vatikánu a predstavil sa ako Henry Kissinger. Vraj vtedy zobudili pápeža uprostred noci, kým vysvitlo, že nevolá skutočný Kissinger.

PLAYBOY: Nenarobili vám tieto žarty problémy?
JOBS: Nuž, zopár ráz ma vyhodili zo školy.

PLAYBOY: Boli ste typickým počítačovým čudákom?
JOBS: Sotva. Nedokázal som sa venovať iba jednej veci. Okolo bolo toho toľko! Medzi druhým a tretím ročníkom na strednej som objavil Shakespeara, Dylana Thomasa a ďalších klasikov. Čítal som Bielu veľrybu a chodil na kurzy kreatívneho písania. Vo štvrtom ročníku som dostal povolenie navštevovať prednášky na Stanforde. To bola Kalifornia: na Stanforde ste mohli dostať LSD. Mohli ste s frajerkou stráviť noc na pláži. Kalifornia nabáda k otvorenosti a experimentom. Keď som odišiel študovať na Reed College v Oregone, bol tam ešte zreteľný vplyv Timothyho Learyho, atmosféra, provokujúca klásť si základné otázky o zmysle života. Nevravím, že je to dnes lepšie alebo horšie, len je to iné. Veľmi iné.Steve Jobs

PLAYBOY: Keď ste doštudovali, vrátili ste sa do Silicon Valley a odpovedali na výzvu „Zabávaj sa a zarábaj!“
JOBS: Správne. Chcel som cestovať, no chýbali mi peniaze, tak som si hľadal prácu. A dostal sa mi do rúk leták s nápisom „Zabávaj sa a zarábaj!“ Tak som tam zavolal. Tá firma sa volala Atari. S výnimkou brigády v Hewlett-Packard som nikdy predtým nemal zamestnanie. Na druhý deň sa mi ozvali, že ma prijímajú.

PLAYBOY: To boli úplné začiatky Atari.
JOBS: Mali okolo štyridsať zamestnancov. Bola to malá firma, mala za sebou úspešnú hru Pong a asi dve ďalšie. Mojou prvou úlohou bolo pomáhať pri vývoji basketbalovej hry chlapíkovi menom Don. Úplná katastrofa.

PLAYBOY: Nezabúdali ste však na cieľ: zarobiť peniaze na cesty.
JOBS: Firma práve poslala zásielku hier do Európy, ale ukázalo sa, že sú chybné. Prišiel som na to, ako problém opraviť, ale bolo treba vycestovať do Švajčiarska. Ponúkol som sa, že tam pôjdem. Keď som tam bol, požiadal som o voľno a z Zürichu som si to namieril rovno do New Dillí. Nejaký čas som strávil v Indii.

PLAYBOY: Kde ste sa nechali ostrihať dohola.
JOBS: To bolo inak. Túlal som sa pod Himalájami a narazil na čosi, z čoho sa vykľula náboženská slávnosť. Bol tam svätý muž s veľkou skupinou nasledovníkov a žiakov. Zacítil som vôňu dobrého jedla, a pretože som mal hlad, rozhodol som sa, že tam pôjdem, vzdám svätému mužovi hold a trochu sa najem. Keď ma svätý muž zbadal, ako tam sedím medzi ostatnými a napchávam sa, z neznámych dôvodov vstal, podišiel ku mne, sadol si a začal sa smiať. Nevedel po anglicky a moja hindčina bola mizerná, ale začal mi niečo vysvetľovať a pri tom sa stále váľal od smiechu. Potom ma chytil za rameno a odviedol von, na horský chodník. Bolo to čudné. Za tým mudrcom putovali tisíce ľudí, len aby mohli stráviť v jeho spoločnosti zopár sekúnd – a on si vybral mňa, ktorého tam prilákal iba hlad. Po hodine a pol sme dorazili na vrchol hory a tam bolo jazierko. Namočil mi doňho hlavu, odkiaľsi vytiahol britvu a začal mi holiť vlasy. Nevedel som, čo robiť. Devätnásťročný chlapec, v cudzej krajine, ďaleko od domova, na úpätí Himalájí – a nejaký svätý muž si ma vyberie, aby ma odviedol na horu a oholil mi hlavu. Dodnes netuším, prečo to spravil.Steve Jobs

PLAYBOY: Čo bolo potom, keď ste sa vrátili domov?
JOBS: Návrat bol horší kultúrny šok, ako keď som prišiel do Indie. V Atari mi ponúkli, aby som u nich opäť nastúpil. Veľmi sa mi nechcelo. Wozniak ma zobral na stretnutie počítačového klubu. Nadšenci tam debatovali o nových nápadoch. Nezdalo sa mi to mimoriadne vzrušujúce, hoci niektorí z nich boli veľmi smiešni. Woz to však bral s posvätnou vážnosťou.

PLAYBOY: Čo vás na tom zaujalo?
JOBS: Kluby sa sústreďovali okolo počítača zvaného Altair. Bolo ako zázrak, že niekto prišiel s projektom počítača, ktorý ste si mohli sami postaviť a vlastniť. To predtým nebolo možné. Keď som bol na strednej škole, počítače vlastnili iba veľké firmy, ale teraz, po prvý raz, ste si mohli počítať KÚPIŤ! Samozrejme, nemohol si ho dovoliť každý. Bolo na to treba peniaze, vedomosti i zručnosti.

PLAYBOY: Bol to teda prvý domáci počítač?
JOBS: Bol to počítač, ktorý ste mohli vlastniť. Nikto však nevedel, čo by ste s ním mali robiť. V prvom rade, aby vôbec niečo dokázal, bolo treba preň napísať programy. Ľudia ich teda sprvu nepoužívali na praktické veci a aj neskôr len na nejaké jednoduché účtovníctvo.

PLAYBOY: A vy ste si povedali, že urobíte počítač, ktorý bude lepší ako Altair.
JOBS: Vlastne áno. Pracoval som po nociach pre Atari, ktorý práve slávil úspechy s hrou Gran Track. Wozniak jej úplne podľahol, tak som ho v noci brával so sebou do práce, aby sa tam mohol hrať. Sem-tam som sa naňho obrátil s nejakým problémom. A jedného dňa mal hotový celý projekt počítača so spracovaním obrazu a s obrazovou jednotkou. Trochu neskôr kúpil mikroprocesor, ďalšie súčiastky a výsledkom bol Apple I.

PLAYBOY: Takže spočiatku šlo len o to postaviť ho?
JOBS: Áno. A pochváliť sa s ním pred priateľmi.

PLAYBOY: Kedy vám zišlo na um, že by ste mohli vyrábať a predávať počítače?
JOBS: Chlapík, ktorý práve otváral jeden z prvých počítačových obchodov, mi ponúkol, že by ich skúsil predávať. Dovtedy nám to ani nezišlo na um. Woz predal svoju kalkulačku Hewlett-Packard, ja som predal môj mikrobus VW a dali sme dohromady 1 300 dolárov. To bol náš základný kapitál.

PLAYBOY: Ako ste spolupracovali s Wozniakom?
JOBS: Woz navrhol väčšinu vecí, ja som pomohol s pamäťou a najmä potom neskôr s biznisom. Woz je skvelý dizajnér a konštruktér, ale mizerný obchodník.

PLAYBOY: Váš počítač Apple I bol určený pre nadšencov?
JOBS: Stopercentne. Predali sme ich len 150 kusov. Nebolo to veľa, ale našich 1 300 dolárov nám vynieslo 95 tisíc a ja som začínal tušiť, že z toho môže byť zaujímavý biznis.

PLAYBOY: Čo sa stalo s vaším partnerstvom neskôr?
JOBS: Základom je, že Woz sa nikdy nezaujímal o Apple ako spoločnosť. Bavila ho práca na novom modeli počítača Apple II a so všetkým, čo vymyslel a dal dohromady, sa ponáhľal pochváliť známym v počítačovom klube. Napokon sa rozhodol, že sa bude venovať iným veciam.

PLAYBOY: Ako rockovému festivalu, na ktorom prerobil desať miliónov.
JOBS: Nuž, ten festival bol podľa mňa trošku strelený, ale Woz mu veľmi veril.

PLAYBOY: Vytvorili ste spolu počítač Apple II a začali tak počítačovú revolúciu. Ako sa to stalo?
JOBS: Neboli sme to iba my dvaja. Apple II mal veľa súčiastok, ktoré sme nevymysleli, nenavrhli ani nevyrobili. nakupovali sme ich. Novinkou bolo, že to bol hotový počítač, nie nejaká skladačka, ktorú by ste si museli sami postaviť. Bol to prvý počítač, ktorý ste si mohli kúpiť, odniesť a začať na ňom pracovať. To bol ten prelom: ponúkli sme hotový produkt. Nebol už určený pre fanúšikov hardvéru, ale softvéru. Za prvý rok sme však predali iba okolo štyritisíc kusov.

PLAYBOY: To je celkom pekné číslo na chlapcov z garáže, ktorí ani netušili, do čoho sa vlastne púšťajú.
JOBS: Áno, pre tých chlapcov to bolo úžasné. Ešte v tej garáži sme roku 1976 zarobili 200 000 dolárov. Rok nato to už bolo sedem miliónov. V roku 1978 sme zarobili 17 miliónov a o rok 47 miliónov. Teraz, v roku 1985, to je poldruha miliardy.

PLAYBOY: To sú čísla, na ktoré sa nedá zabudnúť.
JOBS: Nuž, sú to len čísla. Pre mňa nastal rozhodujúci okamih, keď som v roku 1979 vkročil do jednej školskej triedy, mali tam 15 počítačov Apple a videl som, ako s nimi deti pracujú. Takéto veci, to sú tie pravé míľniky.

Zdroj: http://www.playboy.sk/index.php?article=263

Pridaj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>